Život Prešova
online
online
Pred 100 rokmi sa narodil taliansky režisér Federico Fellini
20.01.2020 Celý región
Rimini/Bratislava
20. januára (TASR) – Taliansky režisér Federico Fellini vytvoril úplne
špecifický druh filmu založený na invencii, sne a na subjektívnom videní
sveta. Za originálny prínos jednej z najväčších osobností filmového
umenia udelili štyroch Oscarov za filmy: La Strada (Cesta, 1954), Le
Notti di Cabiria (Cabiriine noci, 1957), Otto e mezzo (8 a pol, 1963) a
Amarcord (1974). V pondelok 20. januára uplynie 100 rokov od narodenia
filmového tvorcu, ktorý dostal v roku 1993 aj Cenu Akadémie za
celoživotný prínos filmovému priemyslu.
Federico Fellini sa narodil 20. januára 1920 v talianskom mestečku Rimini na malebnom pobreží regiónu Emilia-Romagna. Jeho otec pracoval ako obchodný cestujúci, matka bola ženou v domácnosti. Fellini už ako dvanásťročný ušiel z domu, aby sa pripojil k potulnému cirkusu, po mesiaci ho však polícia priviedla naspäť.
V roku 1939 odišiel na želanie matky do Ríma študovať právo. Mesto ho fascinovalo a jeho objavovanie bolo zaujímavejšie ako štúdium práva. Potom pracoval ako karikaturista a ilustrátor, písal humoristické scénky pre rozhlas. V tomto čase stretol herečku Giuliettu Masinu, ktorá mu neskôr stála po boku ako manželka päťdesiat rokov a hrala takmer vo všetkých jeho filmoch.
Po druhej svetovej vojne sa Federico Fellini ako scenárista a asistent réžie venoval už len filmu. Hneď na začiatku kariéry sa podieľal na snímke talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho s vojnovou tematikou Roma, citte aperta (Rím, otvorené mesto, 1945). Kritika označia film za míľnik talianskeho neorealizmu.
V spolupráci s Albertom Lattuadom Fellini režijne debutoval v roku 1950 s komediálne ladeným filmom Luci del varieta (Svetlá varieté, 1950). Medzinárodnú slávu i Strieborného leva na filmovom festivale v talianskych Benátkach získal Fellini za poviedkovú drámu I Vitelloni (Darmošľapi, 1953), kde zažiarila aj česká herečka Lída Baarová. Už pri prvých jeho filmoch bol zrejmý Felliniho vyhranený štýl, jeho pohľad na život a zvláštny vzťah k duchovnu a k náboženstvu.
V roku 1954 nakrútil ďalší kritikou ocenený film La Strada (Cesta, 1954), ktorý okrem Strieborného leva získal aj Cenu Akadémie za najlepší zahraničný film a 50 ďalších významných ocenení. Snímka priniesla popularitu aj Felliniho manželke Giuliete Masine. V nasledujúcom období režíroval snímky II Bidone (Podvodník, 1955) a Le Notti di Cabiria (Cabiriine noci, 1957). Druhá menovaná romantická dráma vyniesla Fellinimu ďalšieho Oscara.
Zrejme svoj najslávnejší film La Dolce vita (Sladký život) mal premiéru v roku 1960. Hlavné úlohy v snímke stvárnili taliansky herec Marcello Mastroianni a švédska herečka Anita Ekbergová. Snímka získala Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Obraz mondénnej a povrchnej rímskej smotánky, postava novinára v stvárnení Marcella Mastroianniho či kúpanie herečky Anity Ekbergovej v rímskej fontáne di Trevi pohoršili konformné a katolícke kruhy talianskej spoločnosti.
Po krátkej odmlke nakrútil Fellini snímku Otto e mezzo (8 a pol, 1963), ktorú filmoví kritici označili za jeden z najlepších filmov všetkých čias. Okrem Oscara získal film aj Veľkú cenu na festivale v Moskve. Štvrtú Cenu Akadémie umelcovi vyniesol nostalgický spomienkový film Amarcord (1974), v ktorom Fellini vytvoril obraz malého prímorského mestečka, kde sa narodil a prežil detstvo.
K neskorším úspešným dielam filmového velikána patrí tiež Ginger a Fred (1986). Jeho posledným dokončeným filmom bol Voce della luna (Hlas mesiaca) z roku 1989.
Federico Fellini zomrel 31. októbra 1993 v Ríme vo veku 73 rokov po rozsiahlej mozgovej porážke.
Filmový kritik Tullio Kezich poznal Federica Felliniho od mladosti. Na knižnom trhu sa objavila v roku 2011 jeho kniha s názvom Federico Fellini, život a filmy.
Slovenský režisér Matej Mináč, ktorý je známy najmä vďaka filmu o záchrancovi židovských detí sirovi Nicolasovi Wintonovi nakrútil snímku Režisér (1989), ktorá vznikla v priebehu nakrúcania Jakubiskovho filmu Sedím na konári a je mi dobre (1989). Film je doplnený útržkami Mináčovho rozhovoru s Federicom Fellinim, ktorý sa v ňom vyjadruje k jednotlivým aspektom Jabubiskovej tvorby. Poetika sna je ústredným prvkom oboch filmárov. Fellini vtedy vyzdvihol iracionálno a zázračno Jakubiskových filmov a priznal, že filmy "slovenského Felliniho" sú mu veľmi blízke.
Federico Fellini sa narodil 20. januára 1920 v talianskom mestečku Rimini na malebnom pobreží regiónu Emilia-Romagna. Jeho otec pracoval ako obchodný cestujúci, matka bola ženou v domácnosti. Fellini už ako dvanásťročný ušiel z domu, aby sa pripojil k potulnému cirkusu, po mesiaci ho však polícia priviedla naspäť.
V roku 1939 odišiel na želanie matky do Ríma študovať právo. Mesto ho fascinovalo a jeho objavovanie bolo zaujímavejšie ako štúdium práva. Potom pracoval ako karikaturista a ilustrátor, písal humoristické scénky pre rozhlas. V tomto čase stretol herečku Giuliettu Masinu, ktorá mu neskôr stála po boku ako manželka päťdesiat rokov a hrala takmer vo všetkých jeho filmoch.
Po druhej svetovej vojne sa Federico Fellini ako scenárista a asistent réžie venoval už len filmu. Hneď na začiatku kariéry sa podieľal na snímke talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho s vojnovou tematikou Roma, citte aperta (Rím, otvorené mesto, 1945). Kritika označia film za míľnik talianskeho neorealizmu.
V spolupráci s Albertom Lattuadom Fellini režijne debutoval v roku 1950 s komediálne ladeným filmom Luci del varieta (Svetlá varieté, 1950). Medzinárodnú slávu i Strieborného leva na filmovom festivale v talianskych Benátkach získal Fellini za poviedkovú drámu I Vitelloni (Darmošľapi, 1953), kde zažiarila aj česká herečka Lída Baarová. Už pri prvých jeho filmoch bol zrejmý Felliniho vyhranený štýl, jeho pohľad na život a zvláštny vzťah k duchovnu a k náboženstvu.
V roku 1954 nakrútil ďalší kritikou ocenený film La Strada (Cesta, 1954), ktorý okrem Strieborného leva získal aj Cenu Akadémie za najlepší zahraničný film a 50 ďalších významných ocenení. Snímka priniesla popularitu aj Felliniho manželke Giuliete Masine. V nasledujúcom období režíroval snímky II Bidone (Podvodník, 1955) a Le Notti di Cabiria (Cabiriine noci, 1957). Druhá menovaná romantická dráma vyniesla Fellinimu ďalšieho Oscara.
Zrejme svoj najslávnejší film La Dolce vita (Sladký život) mal premiéru v roku 1960. Hlavné úlohy v snímke stvárnili taliansky herec Marcello Mastroianni a švédska herečka Anita Ekbergová. Snímka získala Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Obraz mondénnej a povrchnej rímskej smotánky, postava novinára v stvárnení Marcella Mastroianniho či kúpanie herečky Anity Ekbergovej v rímskej fontáne di Trevi pohoršili konformné a katolícke kruhy talianskej spoločnosti.
Po krátkej odmlke nakrútil Fellini snímku Otto e mezzo (8 a pol, 1963), ktorú filmoví kritici označili za jeden z najlepších filmov všetkých čias. Okrem Oscara získal film aj Veľkú cenu na festivale v Moskve. Štvrtú Cenu Akadémie umelcovi vyniesol nostalgický spomienkový film Amarcord (1974), v ktorom Fellini vytvoril obraz malého prímorského mestečka, kde sa narodil a prežil detstvo.
K neskorším úspešným dielam filmového velikána patrí tiež Ginger a Fred (1986). Jeho posledným dokončeným filmom bol Voce della luna (Hlas mesiaca) z roku 1989.
Federico Fellini zomrel 31. októbra 1993 v Ríme vo veku 73 rokov po rozsiahlej mozgovej porážke.
Filmový kritik Tullio Kezich poznal Federica Felliniho od mladosti. Na knižnom trhu sa objavila v roku 2011 jeho kniha s názvom Federico Fellini, život a filmy.
Slovenský režisér Matej Mináč, ktorý je známy najmä vďaka filmu o záchrancovi židovských detí sirovi Nicolasovi Wintonovi nakrútil snímku Režisér (1989), ktorá vznikla v priebehu nakrúcania Jakubiskovho filmu Sedím na konári a je mi dobre (1989). Film je doplnený útržkami Mináčovho rozhovoru s Federicom Fellinim, ktorý sa v ňom vyjadruje k jednotlivým aspektom Jabubiskovej tvorby. Poetika sna je ústredným prvkom oboch filmárov. Fellini vtedy vyzdvihol iracionálno a zázračno Jakubiskových filmov a priznal, že filmy "slovenského Felliniho" sú mu veľmi blízke.
www.ZIVOTPO.sk
